Bretónsky španiel je najmenší zo stavačov a je zároveň najrozšírenejším a najznámejším francúzskym plemenom v celosvetovom merítku. Zakladatelia prvého chovateľského klubu bretónskeho španiela v roku 1907 určite takéto ambície nemali a aj keď boli presvedčení o mimoriadnych kvalitách svojich malých loveckých pomocníkov, určite nepredpokladali, že aká slávna budúcnosť ich čaká. Už Gaston Pouchain, autor najznámejšej knihy o bretónskych španieloch v knihe hovorí: "Keby bol náš malý Bretón anglický, bude najlepším psom na svete. Keďže je franzúzsky, je najlepší vo Franzúzsku."
Pôvodnými predkami bretónskeho španiela boli psi typu loveckých španielov, ktoré sa vyskytovali v oblasti dnešného Bretónska, na myse Finistére a Granitovom pobreží. Miestni rybári ich používali predovšetkým na lov králikov a vodného vtáctva. To či tieto psy zver aj vystavovali, nie je známe. Boli prevažne trojfarební. Vývoj plemena pokročil v období, keď anglická šľachta objavila Bretónsko ako ideálne miesto pre svoje lovecké výpravy. Bolo to v polovici 19 storočia. Vďaka všeobecne známemu konzervativizmu Angličanov sa nie je teda čomu čudovať, že na tieto lovy vozili do Bretónska vlastné psy ostrovného pôvodu. Je všeobecne známe, že už vtedy platili pre dovoz psov (aj spiatočný) do Anglicka prísne karanténne predpisy, čo anglickí poľovníci riešili tak, že svoje psy mali celoročne ustajnené na bretónskych farmách. V tomto čase došlo k prvým kríženiam miestnych loveckých a britských plemien. Predpokladá sa, že na vzniku modernej formy bretónskeho španiela sa podieľali setri a ostrovné španiele. Tým si môžeme vysvetliť mimoriadne schopnosti tohto malého stavača, v práci ktorého sa spája vynikajúci štýl práce v poli a razantné sliedenie v neprehľadných a krovinatých terénoch.
Od prijatia prvého štandardu plemena došlo k určitým zmenám, ktoré vychádzali z meniacich sa podmienok na tieto psy. Prvý štandard z roku 1907 ešte pripúšťal hornú hranicu výšky v kohútiku 56 cm a bieločierne sfarbenie. To ale bolo hneď pri nasledujúcej úprave štandardu v roku 1908 vylúčené a spolu s trikolórnym sfarbením nebolo povolené až do roku 1956. Ďalším kritériom podliehajúce zmenám bola výška v kohútiku. V roku 1908 bola ohraničená rozpätím 45 - 55 cm, v roku 1933 46 - 51 cm s toleranciou + 1 cm, úprava z roku 1995 stanovuje výšku 47 - 50 cm s toleranciou +- 1 cm a doposiaľ posledné znenie štandardu dvíha hornú hranicu späť o jeden centimeter. V roku 1933 bolo na základe referenda chovateľov plemena taktiež rozhodnuté, že už nemá byť vyžadovaná anouria - vrodená bezchvostosť. Takže v krajinách, kde je kupírovanie zákonom zakázané, môžu na výstavách bretónci súťažiť s dlhými aj krátkymi chvostami. V súčasnosti je povolených farebných rázov päť a to ešte v dvoch variantoch v rámci každého sfarbenia. Najrozšírenejšie je bielooranžové sfarbenie, nasleduje čiernobiele, trikolórne čierno-bielo-pálené a najvzácnejšie sa vyskytujú hnedobieli a trikolórni hnedo-bielo-pálené jedince. Vo všetkých variantoch sa môžu objaviť jednak bielšie jedince (biela je viac či menej husto premiešaná druhou farbou), ako aj straky, kde je základné biele sfarbenie čisté, bez prímesi inej farby.
Príčinou obrovskej popularity bretónskych španielov vo svete je už vyššie zmienená pracovná univerzálnosť, ktorá v spojení s veľmi malými rozmermi tohto stavača a jeho výborným genetickým zdravím z neho robí absolútne nenáročného a pritom veľmi výkonného pomocníka. K tomu si musíme predstaviť, že tento temperamentný pes má v povahe zakódovanú francúzsku veselosť a hravosť, ktorá ho neopúšťa ani vo vysokom veku a máme teda charakteristiku ideálneho spoločníka. Práve pre túto jeho vlastnosť je toto plemeno, najmä vo Francúzsku, využívané ako spoločenský pes.
Hlavnou devízou bretónskeho španiela zostávajú predovšetkým jeho pracovné vlohy, o kvalite ktorých snáď najlepšie svedčí vyrovnanosť výsledkov, ktoré bretónske španiele dosahujú na vrcholných súťažiach stavačov. Napríklad na MS stavačov, ktoré sa každoročne usporiadavajú podľa pravidiel jesenných Field-Trial, sa bretónsky španiel dostal na najvyššiu priečku niekoľkokrát. Aj prvý kontinentálny stavač reprezentujúci Českú republiku, ktorý bol ocenený na MS v roku 1996, bola suka bretónskeho španiela z českého chovu. Je to určite veľmi dobrý dôkaz o vyrovnanosti populácie bretóncov, najmä keď zohľadníme to, že na začiatku 90 tych rokov sa počty zápisov šteniat v ČR pohybovali v jednocifernom rade. Okrem nepochybných kvalít loveckých psov má bretónec pre svoju povahu otvorenú cestu aj na súťaže agility. A ani tam nezanikne, dôkazom je titul Majstra Európy, ktorým sa môže chváliť jeden pes belgického pôvodu.
A nakoniec ešte jedna malá perlička - využitie plemena takmer nie je obmedzené, pretože bretónec z českého chovu pôsobí v službách maďarskej polície ako špecialista na vyhľadávanie drog. Určite je veľa pravdy v hesle ktoré bretónca charakterizuje: "maximum des qualités par un volume minimum" - "maximum kvalít pri minimálnych rozmeroch".
Vo Francúzsku sa bretónsky španiel stal "psom roka 2000".
Rozšírenie bretónskeho španiela francúzskeho typu je vo svete veľké, neobmedzuje sa hranicami kontinentov, ale najčastejšie sa predsa len vyskytuje v Európe. Je to najpočetnejšie zastúpený kontinentálny stavač vo Francúzsku, ktoré má ročne okolo 5000 zápisov, v Taliansku a Španielsku, jeho popularita značne stúpa v Holandsku, Belgicku a Škandinávii. Prenikol aj do Nemecka a do Veľkej Británie.
Za zmienku ešte stojí, že v USA ako aj u mnohých iných plemien s väčšou popularitou, existuje zvláštna forma bretónskeho španiela, nazývaná brittany. Aj keď "brittany" pochádza z bretónskych koreňov, pretože základ pre chov v USA dodali psy importované priamo z Bretónska, podstatne sa líši od francúzskej formy. Americký brittany je predovšetkým vyšší (okolo 56 cm) a celkovo je tento typ značne "seterizovaný". To dokazuje prikríženie setrov do pôvodných bretóncov. Povolené sú len recesívne založené sfarbenia, to znamená bielooranžové so svetlým pigmentom slizníc a čokoládovo hnedobiele. Aj napriek týmto odlišnostiam si však aj brittany zachoval vynikajúce lovecké vlohy, ktoré z neho robia jedného z najvyhľadávanejších stavačov v USA. Ročne sa vo štátoch zapisuje okolo 11 000 šteniat plemena brittany.
Zároveň však už v USA pôsobí chovateľský klub riadiaci sa štandardom FCI, zameraný na chov bretónskych španielov francúzskeho typu, známych ako french brittany.